| MAROKO,ŠPANIELSKO a TALIANSKO |
 Prekvapenie menom Sierra Nevada.Tri dni sme sedeli na zadkoch a dnes konečne dupneme do pedálov. Jemne dolámaný vyliezame pri pláži zo spacákov. Do horskej dediny Bubión je to od mora asi 45 km po asfaltke do 1690 metrov . Auto z vozíkom parkujeme na krajnici a popri skromných raňajkách poskladáme bajky. Dnes to nebude brnkačka ,ale riadny záhul . Ono prekročiť na horáku hranicu tritisíc metrov je v Európe vcelku rarita. Bystrejší vydedukovali o spomínanom pohorí Sierra Nevada polohu pri mory, pridám ešte že leží na juhu a najvyšší vrch je 3486 metrov vysoký Mulhacén. Mám stiahnuté nejaké trasy a z orientáciou nebude problém. Gps bez problémov udáva smer v prudkom stúpaní po starej asfaltke. Z pribúdajúcou výškou asfaltu ubúda až z cesty zostane rozbitá štrkovica. Približne v polke začína Národný park a možnosť vytlačiť bike na úplný vrchol je mimo hru.- správca parku to naznačil úplne jasne. Rozsedené nohy a usedený zadok nepodávajú žiadny mimoriadny výkon a tempo je adekvátne nášmu stavu. Na otvorenom plató prekonávam výškový rekord z Kurdistanu 2533 metrov a pomaly stúpame k hore. Počasie je ako z partesu, lepšie si nemožno želať a teplota vzduchu je tak akurát. Nielen mne sa začína šlapať akosi horšie ale aj kolegovci ( okrem Paedra ) melú z posledného. Nulový čas aklimatizácie si vyberá svoju daň. Zastavujeme po chvíli a ja preklínam moment kedy som našiel na mape toto miesto. Jonťák aj musli tyčinky sú sladké a som z nich prvý deň presladený, snívam o čipsoch, bože keď prídem dole dám si čokoľvek slané. Neraz som bol na pešo vyššie a nemal som problém, no teraz keď zosadám z biku je mi aspoň osemdesiat. Začína výšľap v tretrách z 3055 m do spomínaných 3486. Žiadne technické záľudnosti ani exponované pasáže Mulhacén nepchá pod nohy, aj tak si šáhneme na dno. Tento krátky strmý kopček ledva zvládam na osem prestávok, bez batohu a všetkého...nemám slov. Tri a pol kilometrový výškový rozdiel za niekoľko hodín z nás vymačkáva poslednú štipku energie. Vrchol je len kopa šutrov z výhľadom široko – ďaleko a navyše tu je kosa. Od smädu tlačím do úst sneh a otáčam to späť k bajkom zamknutým dole pri ceste. Nálada sa trocha zlepšuje a mám jasno čo bude nasledovať – mooooc dlhý zjazd. Sprvu sa rozbieham pomalšie ale nedá mi to a dupem aj dolu čo to dá. Eufória z pribúdajúceho kyslíka a rýchlosti je zbrzdená rozseknutým plášťom a dušou. Výmena je otázkou chvíle a ide sa na to znova! Pár krát mám na mále ale zakaždým to ustojím – reflexy sú stále osprostené a to je na tom najväčšia pecka! Pokiaľ budete dostatočne drzí od vstupu do parku odbočte doľava na osem kilometrový singel do Bubiónu. Pozor ale je to zakázané a nás správca dnes po druhý raz „usmernil“. Tragédia nehrozí – stále zostáva pod ochranným pásmom brutálne dokonalý a technicky náročný trail. Ručíme za jazdy blahom a prudké kamenisté pasáže z ostrými zákrutami mažú všetky predchádzajúce Galeje. Neviem nič - ani to že som sa trmácal tri dni, ani si nepamätám útrapy na Mulhacén ,prosto nič len blaho. Lepšie jazdenie si nepamätám a na Bubión nikdy nezabudnem. V krčme si slávnostne hodíme jedno pivo ( polliter za 3 éčka!! ) a môže sa ísť do Afriky. Ku Gibraltárskemu prielivu to je na pár hodín a trajektov premáva viacero z niekoľkých spoločností. Chce to obchodného ducha a neskočiť na prvú ponuku. Október je mimo sezóny a ceny spadli výrazne dolu. Pre štyroch z autom sa pohybovali od 90 po 150 eur za jednosmerný tiket. Plavba trvá dve hoďky najkratšou trasou z Adelcivasu do Tangieru. Ak ste si doteraz mysleli že slovenský vodiči nedodržujú predpisy ,neviete čo sa deje v Maroku. Červená na semafore je len informatívna a keď zastavíte na stopke vodiči zozadu na vás trúbia, klaksón udáva pravidlá. Brutál mimo bežného chápania sme zažili v Marrákechi, kto si netrúfa ,nemá čo za volantom hľadať. Pevné nervy priatelia... Vysoký Atlas
Z Tangieru do Marrákechu vedie špičková diaľnica ( platená ) a to že sme v Afrike nepripomína nič. Z neho je to tak 100 km do horskej dediny Imlil v náručí trojtisícoviek. Samotný imlil leží na kóte 1600 m a vyššie. Tu je jasne poznať vplyv outdoorového turizmu .Z hľadaním ubytovania nemáme problém. Spacáky ustielame v záhrade jedného hostelu. Cena je dobrá a počas výletov je auto za plotom chránené. Do gpsky som stiahol z wikiloc.com päťdesiatkilometrovú trasu z kvalitným prevýšením 1700 metrov. Počasie sa drží na ideálnej teplote . Začiatok stúpania je bohužiaľ po asfaltke, tá tu nedávno nebola a majstri cestáry pracujú o stošesť. Serpentíny vedú do sedla Tizi n ´ Tamatert ( 2302 a neskôr 2450 m ). Okolitá panoráma do doliny je úchvatná. Po pravici stráži 3875 vysoká neznáma hora a jej svahy padajú dolu do zeleného koryta momentálne vyschnutej rieky. Zo sedla je viacero možností ako sa dostať až do mestečka Asni. Pre menej technicky zdatných stačí pokračovať po asfaltke ,tá sa zmení na parádnu štrkovicu ,alebo prašnou cestou vľavo poza chajdu z občerstvením. My po krátkej presviedčacej porade hľadíme na tú najprudšiu singlovicu . Správca hostelu nám hovoril, že tadiaľ sa nedá zísť, ale netreba veriť všetkému. Začiatok je naozaj tažký a sypký podklad s nami zametá nad prudkými zrázmi. Veru tam hodiť držku nemám chuť a pár ostrých zákrut si uľahčím jednou nohou. Ťuknúť do prednej brzdy v miestnej reči trailu znamená odstreliť predok a jedným okom mrknúť do diery pod Vami. Prosto technická parádička, práca z ťažiskom a vlastným limitom. Tu by sa hodil zjazďák z krátkou stavbou a položenou vidlou. Po pár minútach sa napojíme na spomínanú prašnú cestu . Konečne sa to dá pustiť a šotolinové zákruty sa režú driftom. Nemilosrdný boj o pozície a radosť jak sa patrí. Tesne nad osadou Tinerhourine sa opäť zosinglelo a nie hocijako. Štrikovačka pomedzi hlinené domčeky , skandujúce decká a trus domácich zvierat je nezabudnuteľný. Nikde inde som to nezažil a rozhodnutie zísť mimo plán sa oplatilo. Fascinujúce a srandovné zároveň – pre takéto zážitky sa cestuje a podstupujú útrapy. Zastavujeme sa až pri koryte z balvanov, bez brodenia vytlačíme na druhú stranu. Na jar keď sa topí sneh to bude pravdepodobne problém a treba nájsť most. Po chvíli hľadania vytlačíme na terénnu spojnicu z Asni. Dedinka Ikkiss je stelesnenie pôvodnej architektúry miestnych berberov. Tu si civilizačné návyky razia cestu pomáli na porovnanie z neďalekým Imlilom.
|
