 Kuurdistaaaaan?to ste si nevedeli vymyslieť čosi lepšie?-tak takéto reakcie na odpoveď kam pôjdem pozrieť tento rok do sveta som musel počúvať takmer celé polročné obdobie prípravy od známych a kámošov. Ono sa možno ani neni moc čo čudovať, ale lákadlá na mape boli oveľa silnejšie ako rozumné uvažovanie. Predstavy o pohoriach malej Ázie a úplne iného životného štýlu Turkov a Kurdov kŕmili predstavivosť do prasknutia. Deň odletu sa priblížil až nečakane rýchlo a balenie sa nezaobišlo bez tradičného stresu. Konečne sedím v lietadle a toto utrpenie v malých sedadlách chcem mať čo najskôr za sebou. Istanbul je síce už pod nami, ale to je len predkrm. Na opačný koniec Turecka ,kúsok od Iránu je to ešte 1600 kilákov. Priatelia ale žiadnym lietadlom, autobus je tým magickým približovadlom do zeme zasnúbenej bajkerom! Problémy z prepravou bajkov pokiaľ necestujete vlastným autom vždy boli a budú, chce to sa poriadne obrniť trpezlivosťou a za žiadnu cenu neustúpiť. Našťastie busy v Turecku sú na počudovanie oveľa komfortnejšie ako u nás a preto prvý 12 hodinový presun zmákneme vcelku v pohode.
Sme v centrálnom Turecku ,v oblasti zvanej Kapadokia. Podľa plánu tu začneme prvé jazdy a aj výšľap na pešo. A že tu je na čo pozerať dokazuje kopa turistov. Nás však nezaujímajú výlety z cestovkou, ale riadny terén v okolitých údoliach a takmer štvortisícová sopka Erciyes Dagi. Ako sa dalo predpokladať krajina je úplne vyprahlá a suchý vzduch umocňuje horúčavy a nemilosrdne z nás vysáva každú kvapku vody. Tu že sa mám trepať do kopcov? Hmmm, to bude chcieť poriadnu vrstvu opaľováku ,takú že sa na to nebude chytať ani Britney na Bahamách.
Po počiatočnom blúdení sa konečne dostávame nad Goreme /mestečko kde sme ubytovaný/ a z vyplazeným jazykom v horúčave dupeme do pedálov. Na horizonte vidno stredoveký hrad Uchysar, jeden z magnetov oblasti. Do vnútra sa nám nepodarilo vkĺznuť bez platenia a tak
z frflaním vycálujeme tri lýry /57sk/ pri pokladni. Z hradu je komplet výhľad na okolie, a keby vietor nerozvíril jemný pieskový prach určite by bolo vidieť aj spomínaný Ercies. Času je habadej a dnešný trip predĺžime o kratšiu hrebeňovku čo vidíme na horizonte. Solídnou strminou sa škriabeme do výšky 1600 m. Zjazd je len čerešničkou na torte a keby sme nemuseli fotiť a točiť, bol by svet oveľa krajší. To čo len začínam tušiť sa stane mojou nočnou morou. Totiž lepiť šiesty defekt behom jedného dňa nie je med lízať, ani keby bol turecký. Kalich horkosti si musím vypiť do dna a Váženému čitateľovi prezradím, že za celý výlet ich bolo 38!!!!!!
Ďalší deň je na rade Rose valley ,alebo keď chcete Ružové údolie. Tento na prvé počutie romantický kus zeme skrýva pre bajkerov množstvo singlov a terénu koľko hrdlo ráči, či skôr nohy. Sme tu sami, nejdeme podľa mapy ,ale len intuitívne hľadáme v spleti chodníkov. Parádne technické jazdenie ,a keby nebolo tých prekliatych defektov som v siedmom nebi. Kolega Paedr tiež nahadzuje bolestivý úsmev /zo sucha a prachu popraskané pery/ a krúti ostošesť. Po celom dni treba skonštatovať, že tí Turci majú naozaj kde jazdiť a nápis v katalógu “Mountainbike paradise“ nebude ďaleko od pravdy.
Erciyes Dagi je najvyššou horou v centrálnom Turecku a zo svojou výškou 3917 metrov sa hrdo rozpadáva /viditeľne eroduje/ nad veľkomestom Kayseri. Výstup je pre skúseného turistu bez obtiaží zvládnuteľný. Čo však podceníme je poriadne preštudovanie chabej mapky z internetu a preto sme odmenený blúdením do večera. Druhý problém je voda. Tri litre na osobu je v týchto vyprahlých podmienkach na dva dni zúfale málo a preto pijeme len po jednom hlte a vo veľkých odstupoch. Na prespanie volíme malú plošinku vo výške cez 3200 metrov. Stan ako to už býva nemáme a ani sme ho zo Slovenska nebrali, v prípade zlého počasia to musíme vydržať pod pončom. Musel by sa stať zázrak aby sme dosiahli zajtra vrchol ,hovoríme si pred spaním a povinným dezinfekčným frťanom. Ráno zo zúfalosti volíme riskantný traverz suťoviskom ,a pokúšame sa dostať k ďalšiemu hrebeňu, ktorý vyzerá ako správna cesta. Opäť sme v nezávideniahodnej situácii a vodu nahrádzame špinavým snehom, doslova ho hltáme až mám necitlivé ústa. O správnosti nášho predchádzajúceho rozhodnutia môžeme len snívať. Dehydrovaný sledujeme stúpajúce postavy v diaľke. Správny chodník je teda ešte ďalej ako sme predpokladali. Po krátkej porade sklopíme uši a otáčame to naspäť. Tento krát si treba zobrať ponaučenie a nepodceniť prípravu. To čo sme prešli za tieto dva dni by z prstom v nose stačilo po správnej ceste na Erciyes dvakrát, tak nám treba. Náladu zlepšia darované melóny a marhule od domácich na úpätí sopky.
Po týždni v Kapadokii je čas zbaliť kufre a vytrpieť si nekonečných 13 hodín v buse. Finále sa blíži. Áno ide sa na východ smer Kurdistan. Nevieme presne do čoho ideme, ale hádam to nebude až také zlé a PKK /Kurdská strana pracujúcich/ unesie radšej ďalších Nemcov, ako chudobnú slovač. Vysadáme v meste Tatvan ležiacom pri obrovskom jazere Van. Nie je tu moc čo pozerať a oproti Goreme môže byť Tatvan zaujímavý len ako prístup pod sopku Nemrut dagi, ktorá vo svojich útrobách ukrýva druhý najväčší kráter na svete z priemerom úctyhodných 8km. V plnej poľnej /čiže batoh, spacák a ost./ sedíme po prebdenej noci cestovaním na bajkoch a nohy nie a nie sa rozhýbať. Stupák má trinásť kilákov, a zdá sa byť nekonečný. Impozantný je veru vstup do krátera, ťažko sa to dá opísať a ani fotky nevystihujú dokonalo rozmery. 2533 metrov nad morom, takto vysoko sme na bajkoch ešte neboli. V kráteri je viacero jazier: väčšie modré a menšie zelené z termálnymi prameňmi sú vidieť pod nami a medzi nimi by podľa domácich mali byť kempy. Samozrejme v kurdskom poňatí je kemp v podstate kopa kameňov a celtová plachta. To by na západe nebolo ani pre bezdomovcov. Nám to vyhovuje a na komfort si nepotrpíme. Tu strávime dve noci a okrem Čechov stretneme pri výjazde plne ozbrojených vojakov, mierne nervózny sa snažím rozoznať príslušnosť. Podľa všetkého sú to Turci .O pozornosť nestojíme a vrátime sa do kempu. Turecká armáda silou mocou ukazuje domácim Kurdom, kto tu je pánom a cez kráter preletí stíhačka, romantika ako vyšitá. Kúpanie v zelenom jazere je pre prepotených vandrákov hygiena aj osvieženie zároveň. Podľa šéfkuchára kempu /široká ponuka zahŕňa čaj a vajíčka/ sme tu tretí cyklisti toho roku, to vôbec nie je zlé. Ráno balíme a šliapeme späť do Tajvanu. Zrejme pred nami turistami sa chceli miestny cestári vytiahnuť a za dva dni natiahli niekoľko kilometrov asfaltu /hore sme valili po šuty/. Keby počkali mohli sme mať parádny zjazd tisíc výškových metrov dolu.
 Suphan Dagi je posledný ciel našej dvojčlennej výpravy. Táto štvortisícovka je druhý najvyšší vulkán Turecka, hneď po posvetnom Ararate. Na prvý pohľad vyzerá ako obrovská kopa šutrov a hliny. Úplný vrchol je pravdepodobne skrytý a vyzerá to tak, že tu nestretneme ani živáčka. Horu máme úplne pre seba. Monotónne stúpanie bez technických obtiažností ako to na sopkách býva zvykom ubieha pomalšie ako pracovná doba. Slnko to dnes už prestáva baviť a tak sa poberá za horizont, citeľne sa ochladzuje, veď sme vo výške cez 3500 metrov. Mrazivý vietor znižuje pocitovú teplotu ,už si nemám čo obliecť a zahriať nepomáha ani štamprlík. Z kameňov budujeme val v ktorom prespíme a aspoň čiastočne sa pred ním schováme. Noc je vcelku v pohode a zo spánku ma budí len predstava kurdského separatistu.
Ťažko sa hľadá horší pocit, ako keď vyleziete z vyhriateho spacáku ráno von. Kosa nás núti do pohybu a záverečných 600 výškových metrov máme rýchlo za sebou. Výhľad z vrcholu je zastretý v prachu, a vidno len kráter z malým ľadovcom. Po povinných vrcholových fotkách ostáva zostup dole. Už je toho naozaj dosť. Normálne sa teším domov a z nohy na nohu sa pomotávam dole. Každý krok znamená o nejaký kúsok bližšie na Slovensko, tomu hovorím hnacia sila a morálna podpora /už len 3000 km../
Pár slov na záver: Všetko naplánované je splnené, možno zamrzí len neúspešný pokus o vrchol Erciyesu, ale nič a nikto nie je dokonalý a tak tomu neprikladáme veľkú váhu. Kurdistan a Turecko je diametrálne odlišná krajina ako naše malé Slovensko, a veci tu bežné sú nezvyklé u nás a naopak. Presne pre to človek podstupuje útrapy cestovania a všetku tú námahu aby sa aspoň na chvíľu odpútal od domáceho stereotypu a spoznal niečo nové. Preto môžem našu mikroexpedíciu hodnotiť len pozitívne.
|
