|
Helou evrivan! 
tos je na case aby sme vam zase otvorili oci.tentoraz to nebudu ziadne africke ani azijske zapadle kuty,terazky sme sa mrkli do ameriky.presne tej kde su najtucnejsie baby a zarucene najlepsia demokracia...
priblizim vam to polopatistickym stylom, lebo ty co sa nevenuju bikom by mozno neporozumeli. zostava karpatybybike tymu jako obvykle,len vladiak nam tentoraz chybal. odlozte teraz robotu bokom,ide sa na vylet po najlepsich americkych bikovych destinaciach!esce dodam aspon pre pribliznu predstavu ze sme v statoch koloredou a jutah.
vycsinu casu sme stravili v tejto kii soul, tu sme aj spali vnutri ked sme neboli v kempe /traja smradi a dva bycikle/ ,americania zvyknuty na ich megadzipy tomu nemohli jakosi uverit a dokonca sme boli aj tercom fotoaparatov a posmechu
veru,vela som cital o mieste zvanom kokopeli,kde udajne su zarucene vypeckovane traily ako usite pre nas.v podstate sa da s tym suhlasit,len to strasne horko by mohlo byt o cosi mensie.teploty cez den do styridsat stupnov a v noci zas aj namraza.
na kamenoch to perfektne drzi a to stavitelia trailu nalezite vyuzili
trail moore fun:extra tazke hore a dole o to vycsia zabavy-na kilometre sa tu nejazdi,ani na vyskove metre-tu je jazda o zabave a prekonavani prekazok/hlavne horekopcom/
znama rieka kolorado sa nemazlila a postupne ohlodala do skal taketo pjekny kanon(dejl)
takto vyzera dokonale vyuzitie nehostinnych pustnych priestorov:tie biele linky to vsetko sa jazdi hore-dole na bikoch,dole je spominane kolorado,ale farbou skor pripomina zltu rieku/jang c tiang/
z kokopeli sa presuneme na severnu stranu udolia.tu na kopcoch co by na slovensku nemali snad ani nazov v mape,miestny borci ale pochopili ze toto je kluc k uspechu a porobili tu krasne hrave singliky.stretli sme tu kanadanov,a dalsich inych typkov.prosto na to aby tu chodili bikery z celeho sveta netreba megahory a vyasfaltovane cyklocesty ale
obycajny terenny chodnik bez udrzby a nejakych nakladov.v jednoduchosti je krasa
z koloreda sme sa presunuli do jutahu,kde je bohuzial esce vacsie horko a moabska pust prepece aj cernocha.prave tu zacina najznamejsi trail pre horaky ,takzvany slickrock.uz z prekladu je jasne ze podobne jazdenie u nas nenajdeme ani keby sme jakokolvek patrali.cely cas sa ide po kompaktnej skale.
orientacia je jednoducha,staci nasledovat biele ciary pokreslene po skale.vcelku zabavy z narocnymi vysvihmi.zabava na jednotku fantasticka adhezia dovoluje jazdit aj v sikminach a brzdit v prudkych padakoch.parada tento slickrock je hodne navstevovany ,ale bohuzial je na nom aj vela jazdcov co si ho chcu vyskusat a nemaju na to ani techniku ani kondicku,ale sak kazdy navstevnik prinese cosi do regionu a tak v malej dedinke moab je culi bikovy ruch a viacero pozicovni bikov,motoriek,dzipov a vlaste sned vsetkeho outdoroveho.
dalsia povinna jazda v moabe je porcupine rim trail a to je pani perfektne jazdenie,okorenene famoznymi vyhladmi. co dodat,radost az na kost zas to spinave koloredo a jeho kanon.
posledna a najlepsia vec z moabu je podla mna enchilada-cize taka ta mexicka placka.priatelia vysadia vas vo vyske nad tritisic,z poslednych sil sa doskrabete strmym chodnikom do burro pass v 3400m a potom nekonecne kilometre terenom dole.kto si mysli ze to je oddych
ked len dole je na velkom omyle.ruky vytrasene,clovek stale meni tazisko a musi sa sustredit.ked to nedodrzi bude ho to stat narazene rebra,odvaleny kus zuba jako mna. ani to nevypada,ale teraz sme v tritisic metroch.tam v zadu dosahuje pohorie 3800 m a odtial enchilada prichadza. zas vyhlady zdramatizovane mrakmi. zhoreny les nad porcupine rim
enchilada neprestane provokovat,ani po dvadsiatich piatich kilometroch a pod gumy suka technicke lahodky. kazda sranda cosi stoji a moje plaste doplacaju na makku bocnu
zmes.stuple na kraji odtrham ako na beziacom pase.
zaver patri legendarnym rocky mountains.dedinka crested butte je uz bikerskou legendou vdaka uspesnemu prejazdu nedalekeho pearlpassu v roku 1976,ked miestny borci presli na svojich predhorakoch /tzv klunkeroch/ z crested butte do aspenu,pricom pearl pass je vo vyske 3820m!!!
na rozdiel od puste tu uz panuje jesen a pocas burky napadal na vrcholkoch aj sneh.teplota v noci -6 stupnov.esteze sme spali v aute.
opat dalsia chutovka,zasvatenym dobre znama 401ka.pekny technicky trail po ubociach stvortisicoviek.
ked sme minuly rok v sierra nevade dosiahli hranicu 3055 m nad morom,netusil som ako rychlo tento zapis vynulujeme.401ka pani dosahuje 3457 metrov
ta tenka stuha linuca sa po lavej strane je uz klesanie do doliny.kto ma este orly zrak urcite zbada aj kolegu paedra ako vali dole.
toz to je zo zeme bikerom zaslibenej vsetko.kademu prajem podobne zazitky (okrem tych co brzdia premavku dole kopcom) a hadam sa nebudete storcovat nad pravopisnymi chybami,ktore uz su neoddelitelnou sucastou slovenskeho jazyka.
secko navyse sa neskor dozviete z nasej stranky www.karpatybybike.wz.cz
fotky z cesty si môžete pozrieť v GALÉRII
klokan |
|
Keďže v Japonsku som bol len niečo vyše mesiaca, nesnažil som sa hľadať si prácu. Plánoval som navštíviť Malaysiu.
S mojou priateľkou Sayaka sme plánovali ísť spolu do Anglicka a potom cestovať spolu po Európe. Tak som odišiel z Japonska (veľmi drahej krajiny) a nachvíľu sa zastavil v Malaysii (veľmi lascnej krajine, ;O), a potom som odišiel späť do Anglicka, kde Sayaka mala prísť za mnou, ale! Nemohla dostať pracovné víza na tento rok.. Len 1,000 Japoncov môže dostať toto povolenie na jeden rok, a 1,000 ich už prišlo do Anglicka...
Viem, že som povedal, že sa budem snažiť, ale nemyslím si, že sa mi podarí navštíviť Slovensko toto leto.Mám nejaké dlhy, ktoré musím splatiť. A tiež musím ušetriť nejaké peniaze, aby som sa dostal späť do Japonska., a tiež si nemyslím, že Sayaka by bola rada ak by som si šiel na krátku dovolenku namiesto šetrenia peňazí, aby som mohol ísť späť za ňou!
Kyoto bolo veľmi pekné mesto. Uplne iné ako Tokyo, a určite nie tak preplnené a viac tradičné.
Kvôli jeho historickej hodnote, bolo Kyoto dokonca vyradené zo zoznamu miest, na ktoré mala byť zhodená atómová bomba počas druhej svetovej vojny, takže rôzne chrámy, hrobky a iné historické budovy tam stoja dodnes!
Stratil som prehľad koľko chrámov a hrobiek som navštívil, také dve hlavné sú Kinkakuji (Zlatý chrám) a Ginkakuji (Strieborný chrám – ale v skutočnosti nie je strieborný). Boli postavené ako domy pre dožitie pre cisárov v rokoch 1400. Ale žiaľ, tieto chrámy nie sú originálne. Kvôli vojnám museli byť niekoľkokrát znova vybudované.
Čo ma dosť prekvapilo bolo vidieť Geishi v uliciach Kyota! Bolo vidieť že tradície sú silnou súčasťou tohto mesta aj dnes!
Ale bolo fakt ťažké získať fotky s inými ľuďmi pre Vidlomet v Japonsku. Japonci sú veľmi hanbliví….. a dokonca viac plachí keď vidia vysokého holohlavého angličana ako k nim príde a začne sa s nimi rozprávať v cudzom jazyku! haha
Po návšteve Kyota, som odišiel na pár dní do Osaky. Osaka je tiež veľmi pekné mesto a práve tu Sayaka vyrástla, tak som si musel pozrieť odkiaľ vlastne pochádza.
Po odchode z Japonska som išiel do Malaysie. Tam to bolo fakt super! Po čase strávenom v krajinách ako Austrália a Nový Zéland, to bolo ako návrat do Indie! Horúčava, pomätený hladať hotel, v ktorom je klimatizácia, chaotické vozýky po cestách predávajúce jedlo, opice voľne pobehujúce okolo. Super! A potom, dosť divné, bola tam OBROVSKÁ nákupná promenáda, bola taká obrovská, že mala akoby park s tobogánom uprostred.
Videl som veľa vecí, vrátane Petronas Tower, Batu Caves a tiež som bol na Merdeka Square v Kuala Lumpur. Bolo to práve tu kde Majzská vlajka bola vztýčená presne o polnoci 31. Augusta 1957, aby nahradila zástavu Veľkej Británie ako znak konca Britských zákonov a kolonizácie. Ale žiaľ, na fotke túto vlajku neuvidíte! Už roky čaká na nejaký vietor! haha
|
|
|
VIDLY, krok k poznaniu pravdy. |
E-mail |
|
Normal 0 21 false false false MicrosoftInternetExplorer4
Ako je to v skutočnosti,aká je pravdivá a potvrdená evolučná podstata vidiel,tohto čarokrásneho nástroja?
Keďže neexistuje skoro žiadne písané historické pozadie k tejto téme,snažíme sa my,vidlometi,postupne objavovať,analyzovať a spájať malé objavy do väčšieho celku. Po rokoch práce celého tímu sa podarilo posunúť vývoj vidiel vpred a môžeme hrdo prehlásiť, že vidly 3.generácie typu A (V3G-typ A) sú dôležitým míľnikom v evolúcii vidiel. Určite čaká náš tím ešte dlhá cesta, ale s vážnosťou prehlasujeme, že V3G typu A sú trendom vývoja vidiel 3.tisícročia. Zdá sa, že budúcnosť vidiel je pod drobnohľadom, ale k tomu,aby človek obsiahol ich plnú krásu,treba poznať aj ich historiu,pretože bez nej sme ako strom bez koreňov...
Ešte presne nevieme,akú hodnotu môže mať nález,ktorý sme objavili na malebnom chorvátskom ostrove Krapanj. Predmet,ktorý vykazuje podobné vývojové prepojenie na vidle - kovový „predok“ so siedmymi špicmi,drevená rúčka o dľžke viac ako 5 metrov,decentne vycentrované- je ďalším z nástrojov,radiacich sa do tzv. „vodnej“ vývojovej vetvy vidiel. V strednej Európe je však dominantná tzv.“suchozemská“ vývojová vetva,v ktorej spomenieme vidly 1.generácie (celodrevené),vidly 2.generácie (kov+drevo) a vidly 3.generácie(aerodynamicky prispôsobené nielen na prácu,ale aj hobby). Vodnú vývojovú vetvu na Slovensku zastupujú aj harpúny,či iné ručné vodné bodce.
vidly 1.generácie (celodrevené) :
vidly 2.generácie (kov+drevo) :
vidly 3.generácie :
predmet vodnej vývojovej vetvy :
|
|
ŠVAJČIARSKO - WILDSPITZE a DRUESBERG |
E-mail |
|
Iný level.
Presne ako nadpis hlása, švajčiarske trialy sú úplne iný level. Za ten týžden jazdenia po prevažne čierno označených singeltrailoch a turistických chodníkoch sa iné ani povedať nedá. Nie vždy bola obtiažnosť na hranici možností, ale blato a daždivé počasie urobili z lesného podkladu svoje. Okrem totálnych šmýkačiek nepotešilo ani množstvo neroztopeného snehu už nad 1500 metrov, preto ak niekto pomýšla vyraziť do zeme zasľúbenej bajkerom nech zváži aj tento fakt.
Adrenalín, radosť,nadšenie, naľudské úsilie,pády,ale aj čistá radosť a koncentrácia a omnoho viac…
Začítajte sa do ďalšej napínavej cyklonádhery v podaní už VIDLOMET ikony,horského bikera slovenských rozmerov Pavla Chrenčíka alias “KLOKANA” a jeho skvelého teamu !
Foto a celý príspevok nájdete v sekcii VIDLOMET OKOLO SVETA…
Ostrieľaná zostava z Maroka je oklieštená o kameramana Vladiaka a jeho úlohu dokumentovať dostáva nútene správca financií Peťo. Za volantom ( bez posilňovača riadenia samozrejme ) svojej ostrieľanej Brumhildy ( červený Seat Ibiza 1,4 ) je usadený jej hrdý majiteľ Paedr. Moja maličkosť sa tlačí z frajerkou a karimatkami na zadných sedadlách, ak sme nič nezabudli - čo by sa aj tak už nezmestilo môžeme vyraziť smer Einsiedeln - slabých tisíc kilákov. Preťažená Brumhilda ,ktorej nefunguje tacháč iba otáčkomer občas škrkne ťažným o zem ale inak jej patrí poklona. Bez jediného zaváhania dorazila v čase 11h:45min na miesto. Vykladať bajky zo strechy je stokrát jednoduchšie aj rýchlejšie ako rozkladať a zväzovať ich do vozíka.
WILDSPITZE
 GPS potvrdzuje správnu pozíciu vyráža sa ako inak do kopca po nefrekventovanej asfaltke príjemným stúpaním až k vyhliadke na okolité dvojtisícovky. Vstup do lesa je chvíľu bez problémov, no sklon naberá grády. Lepkavý podklad na najprudších miestach ustrelí ,hrebeň je plný koreňov a zosinglel. Každý meter je snaha o udržanie sa v stope, po najprudšom hupáku to začne. Totálny padák dolu, na mape to vyzeralo ako tak ,ale toto je výzva! Sedlo dole ,zadný dezén otlačený na zadku. Je to tam, singel pokračuje zákrutami, pod ruky hádže korene a kamene- dokonalé. Raz dole, sem-tam výšvih hore. Opäť ďalšia lahôdka a znova prudký prepoj medzi trailom.
Za križovaním zo štrkovicou prichádza záverečná pasáž do dediny za ktorou parkujeme. Opäť tisíce koreňov a dokonalý singel ,famózne! Do hory sa ozýva zopár vulgarizmou od radosti. Vypľulo nás to pekne na lúke asi dva kiláky od auta. Nie dnes to nemôže ešte skončiť! - takto nabudený vyberáme neďalekú trasu na 1580 metrový Wildspitze.
Jasné ,kopa intelekuálov si povie že čo to je zas 15 km...Ale priatelia na ôsmich kilometroch nastúpať osemsto metrov po teréne v blate je určite ťažších ako päťdesiat po asfalte v lete z vetrom do chrbta. Tu vzdialenosť nehrá prvé husle .Pridajte zjazd ktorý nedá oddýchnuť na dve sekundy brzdám a vyšťaví posledné zbytky energie doplnený lejakom a je dodebatované...Štart je za nejakou dedinou z mnohopísmenovým nemeckým názvom. Stúpanie je z tých ťažkých a jak som zaradil malú pilu, tak tam aj ostala do vrcholu.
Počasie sa trocha zhoršuje a oblaky si dali stretko rovno nad nami. Z výhľadov nezostalo moc ,iba do dolín z jazerami je vidno, vrcholky skalnatých masívov sú zahalené nepriehľadným závojom tmavých oblakov. Približne v polovici stúpania sa láme chleba, štrková cesta pokračuje rovno a turistický vanderweg kolmo doľava. Kamenistý stupák vyžaduje koncentráciu na výber stopy, konečne prvý sneh. Vrchol nemôže byť ďaleko. Srdce mi bije naplno a fučím o sto šesť, za chrbtom tlačí Peťo, hmmm to nebýva zvykom. Nálada sa zlepšila až keď zbadám vrchol z krížom možno kilometer od nás. To už doklepeme aj keby padali krúpy. Pod vrcholom Wildspitze je horská chata, ale vo švajci je všetko drahé a ani nepomyslíme na návštevu. Vrcholové foto, horalka a padáme. Kúsok je to ešte hrebienkom zo záverečnou stojkou ( dupačka na stojáka ) a začne masaker – bez preháňania je to veľmi technický úsek plný klzkých drevených klád ako schodov a odvodňovacích kanálov z dosiek položených na kant.
Prietrž mračien a kopa kaluží zmenili telesné schránky na zmoknuté a zablatené individuá letiace krížom dolu. Nestačí!: každú možnú odbočku smerom dolu ktorá vyzerá najhoršie berieme: korene, výmoly. Ostré točáky – nirvána. Stretáme bikerku ktorá keď nás zbadala otočila bajk a po štrkovej ceste prchla. Vyzerá to na posledný kilometer . V zúfalom stave a v obleve adrenalínu prichádzame k autu. Pri ňom stojí starší pán z Alpským rohom a veselo pod strechou stodoly vyhráva na tento asi štyri metre dlhý hudobný nástroj. Nedá mi to a chvíľu najhoršou možnou nemčinou debatujeme, ponúkame naše pálené ale zdvorilo odmietol ,naopak zbehol do svojho auta pre flašu čerešnového likéru a dal nám ju do daru - fakt musíme vyzerať biedne. Geniálny nápad sa zrodil v Paedrovej hlave a pod tečúcim odkvapom zbavujeme bajky nánosov bahna. Dnes to stálo za to a bolo to špicové jazdenie aj v psom počasí, teoreticky si v poslednej dobe ani nespomínam na lepšie. Kto teda obľubuje enduro je Wildspitz to pravé orechové.
DRUESBERG
Plán je smelý a naprojektovaná trasa ešte z domu nedostala v reále šancu. Už pri bližšom pohľade na alpské končiare je jasné že hranica snehu nás hore nepustí. Rýchlo v aute nakopávam notbuk a prekresľujem v MAPSORCE trasu, export do GPS a je to. Prosto tretie tisícročie. Krásny singel je aj o tristo metrov nižšie ako sme plánovali -to by snáď mohlo vydať. Nezostáva nič len to vyskúšať a dúfať že to dobre dopadne.
Severnú hradbu 2282 metrov vysokého Duesbergu máme v priamom prenose a stratiť sa za tejto viditeľnosti nedá. Opäť ani živáčka, turisti ani bikery hory sú len naše. Asfalt mizne pod veľkými flakmi snehu, v zime je to zjazdovka a posledné výškové metre bojujeme brázdením bielej prikrývky.
 V tretrách zaborený po lýtka v studenom snehu hľadám možné pokračovanie chodníka, veru alpy nedajú nič zadarmo a zážitky podobnej intenzity sa len ťažko opisujú. Akoby bolo roztopeného snehu v nohách málo, pribúdajú k prekonaniu malé vodopády a horské bystriny. To zas prídeme zaprasený...Jazda je snáď každých päťdesiat metrov prerušená nejakou prekážkou, singel je preplnený technickými pasážami a okolná panoráma umocňuje atmosféru.
Pomali naberáme potrebných tristo výškových metrov až sa dostávame na vrchol. Výhľady sú najkrajšie zo všetkých výletov ,na lavičke zbaštíme nejakú tyčinku a ide sa dole po turistickom chodníčku do Uterinbergu. Priatelia absolutná koncentrácia ,uzučké zákruty a stovky drevených schodíkov zo zatlčenými železnými tyčami v zemi – absolutne ideálne riešenie na roztrhnutie pneu. Práca z ťažiskom je alfou i omegou, každý z nás aspoň raz hodí kabelu ( padne ). Dobytý a zničený stojíme konečne dole a uznanlivo pritakávame nad poriadnou trailovou dávkou.
Všetky ďalšie informacie na KLOKANOVEJ stránke
http://www.karpatybybike.wz.cz/index.php?mega=4
|
|
